Po niekoľkotýždňových prípravách spevákov a hudobníkov mohlo zažiariť v našom kostole svetlo! Už predošlé generácie sa pokúšali stlmiť jas svetla tým, že postavili na celej jednej strane kostola paravány. Svetlo sa tam dostane len pár skulinkami. A tak v nedeľu 22.4., hoci už bol podvečer a na začiatok sa zapálil len paškál, svetla bolo v kostole ako na hore Tábor, keď oblak svetla zahalil apoštolov. A ako svojho času Peter a pár vyvolených žiadali Ježiša, aby takéto svetlo nikdy nezhaslo, aj v našom kostole sa hnusná, tmavá temnota akoby vytratila. Cesta svetla trvala 45 minút a asi nik nemal myšlienku, že ako je  to dlho. Ja sám som naťahoval čas a v duchu som si asi od jedenásteho zastavenia opakoval mantru: „Nech to ešte trvá“. Stačilo zatvoriť oči a jas vnútorného svetla spôsobil absolútny pokoj duše. Boh sa mohol konečne prechádzať v chrámoch ľudských tiel, ktoré sa na tejto Ceste svetla zúčastnili. Boh mohol spraviť veľa krásnych vecí v takto pripravených srdciach! Vďaka patrí Tadeáškovi, Kristínke Zelnej, viacerým mladým, hudobníkom a spevákom. Za to, že dovolili Bohu vstúpiť do sŕdc všetkých ľudí, či organizátorov, či prítomných veriacich. Keby na Cestu svetla prišlo o rok ešte viac ľudí! Je to ako na hore Tábor, je to čas metanoie, čas premeny. Ježišu, vďaka za tvoje zmŕtvychvstanie!

Maroš Drahoš