Vigília a krst dvoch dospelých mužov.
Slávenie Veľkonočného trojdnia bolo v našej farnosti výnimočné. Bližšie vám celú atmosféru priblížia dve účastníčky sviatkov.
Byť svedkom krstu vlastného manžela počas Veľkonočnej vigílie je zážitok, ktorý sa ťažko opisuje slovami. Tohtoročná slávnosť bola pre našu rodinu plná noviniek. Nielenže sme boli prvýkrát celá rodina na vigílii, odkedy máme deti, ale boli sme vtiahnutí priamo do deja – cez krst môjho muža a ocka našich detí. Pre mňa osobne bola táto vigília najkrajšia, akú som kedy zažila. Symbolický prechod z tmy do svetla, umocnený nádhernými spevmi a krstným obradom, vo mne zanechal hlboký pocit blaženosti. Je to pripomienka, že Ježiš pre nás vstáva z mŕtvych každý deň a vďaka nemu môžeme kúsok neba zažívať už tu na zemi.
Tohtoročná Biela sobota bola pre mňa výnimočnejšia než všetky predchádzajúce. Môj snúbenec totiž prijal sviatosť krstu, eucharistie aj birmovania. Hoci sa na tento krok dlhodobo pripravoval a ja som sa z toho úprimne tešila, skutočné precitnutie toho, aké veľké požehnanie to je, prišlo až priamo počas svätej omše. V momente, keď sa rozsvietil kostol a začal spievať zbor, som si naplno uvedomila, čo sa práve deje — ako Boh koná. Prajem každému zažiť raz v živote aspoň podobný pocit. O viere sme sa so snúbencom rozprávali od začiatku nášho vzťahu, nikdy však nie v duchu presviedčania či nátlaku. Napriek tomu, že som veriaca, nikdy som si nezúžila výber partnerov iba na veriacich. Oveľa dôležitejšie pre mňa vždy bolo, aby som bola vo svojej viere prijatá a rešpektovaná. Vnútri som vždy bola presvedčená o tom, že predsa ani Ježiš neostal uzavretý vo vlastných bublinách, aj On chodil, učil o viere, stretával sa s pre nás neporovnateľnými situáciami, s neprajníkmi , dokonca farizejmi. Vídať sa vlastne len s názorovo podobnými, je to najjednoduchšie, čo môžeme urobiť, i keď áno, v partnerskom vzťahu je to určite jednoduchšie. No pre toto všetko som nikdy nepovažovala za správne niekoho súdiť alebo presviedčať — ak sa má niečo udiať, je to v Jeho rukách. Prešli dni, týždne, rok, dva.. a prišla tohtoročná Biela sobota. Môj Števo bol zbavený všetkých hriechov. Mala som vedľa seba „neviniatko“ a vedela som, že si túto chvíľu chcem uchovať hlboko v sebe. Neotvárať staré rany ani spory — veď Boh ich v tejto chvíli zmyl v mori svojej milosti. Je veľmi ťažké opísať, čo som cítila. Počas omše zaznela pieseň, ktorá mi akoby čítala z duše: „Môj Pán mi plní túžby, dal mi všetko, čo mám, Kráľ ma veľmi ľúbi…“ Nasledujúce dni som preplakala — od dojatia a úžasu nad Božou milosťou, ktorú som tak hmatateľne vnímala. A čo bolo pre mňa ešte silnejšie — ako ma to celé nanovo zapálilo pre vieru, pre jej hĺbku. Aj tento moment mi bude navždy pripomínať, aby sme nechali Boha konať. On sa vždy prejaví v ten správny čas. Tak ako v láske, aj vo viere pre mňa platí: „Nebuď ju, kým sa jej samej nezachce.“ A verím, že pre Števa budem môcť byť navždy ceruzkou v Božích rukách.
Autorky: Veronika Virguľová a Lenka Tkáčová
